"Zo včerajšieho volejbalu má manžel opuchnutý členok. Nevyzerá, že by to rozchodil. Pracovnú zmenu na záhrade mám so synom Pepanom. Musíme obrať hrušky a pokosiť trávu. Zatiaľ celkom ľahko nakladáme traktor a náradie. Hrušky už padajú a všade je veľa ôs. Syn sa učí jazdiť na traktorčeku s rotačnou kosačkou. Nemám z toho dobrý pocit. Predstavujem si kosačku zaborenú v mačine a Pepana, ako padá na rotujúce ostrie. Rozkladám rebrík. Ledva dosiahne k najnižšej spleti konárov. Oberám hrušky a počúvam zvuk motora.

Zrazu ležím na zemi pod rebríkom. Zisťujem, či som v poriadku. Hlava dobre, ruky dobre, nohy si necítim. Tak to je asi veľký malér.

Ležím a sledujem záchrannú akciu. Polícia, sanitka, vrtuľník. Má kde pristáť, polovicu zanedbaného sadu sme vlani vyrúbali. A letím. Z toho čudného vaku veľa nevidím. Navyše mi prekáža, že si ležím na ruke. Chcem sa pohnúť, ale nejde to. Pristávame na nemocničnej streche. Radšej by som zostala vo vrtuľníku. Vezú ma priamo na operačnú sálu. Mám sa vraj nadýchnuť. Dobre teda. Čo iné mi ostáva...

Po úraze som sa dostala do pozície malého dieťaťa, ktoré je závislé od ostatných a musí sa veľa vecí učiť odznova. Bol to úplne iný svet. Nezáležalo na tom, v čom som bola dobrá v minulom živote, ale ako zvládnem dnešný presun do sprchy.

Bolo mi jasné, že na nohy sa už nepostavím. Dospelému človeku málokedy dorastie čo i len periférny nerv, nieto miecha. A z tej mojej pre roztrieštený stavec veľa nezostalo. Človek sa musí naučiť žiť s tým, čo mu zostalo. Nemusí to byť nutne horší život. Len je iný. Je to život na kolesách." 
(Kateřina Antošová, Deník paraplegičky)